Svätca z toho hlava nebolí
Polstoročie bojuje hlohovský zámok s úradmi, časom a nepriazňou osudu...
Keď sa vyberiete do Hlohovca, každý vám odporučí návštevu rozsiahleho parku s francúzskymi terasami, jedinečnou platanovou záhradou a Empírovým divadlom, aké nenájdete inde v strednej Európe. Len zámku sa radšej vyhnite. Naskytol by sa vám totiž žalostný pohľad. Opadaná omietka, niet okna, ktoré by nebolo vybité...
Hlohovský zámok zvádzal boj nielen s časom, ale i so svojimi nájomníkmi. Jeho priestory po oslobodení mesta Červenou armádou 1. apríla 1945 opustili poslední zemepáni – Erdödyovci. Zriadili tu nemocnicu pre sovietskych vojakov, neskôr tu sídlila posádka Československej armády. Prišiel však rok 1951 a interiér sa premenil na obývacie priestory a učebne.
Polepšovňa sa presťahovala
Trojpodlažná budova s nepravidelným päťuholníkovým tvarom sa stala domovom pre pätnásť až osemnásťročných delikventov. Kapacita výchovného ústavu, ktorý bol spočiatku jediným na Slovensku, dosahovala 120 miest. Takmer vždy tu mali plno.
„Obývali sme celý objekt. Naši chlapci nič neničili, maľovali sme dvakrát do roka, starali sme sa o zámok,“ tvrdí hospodárka ústavu Mária Chovančíková, „myslím si, že sme tam mohli zostať, vyzeralo by to tam teraz určite lepšie.“ Koncom 80. rokov začali silnieť tlaky verejnosti, ktorá sa dožadovala, aby chovanci opustili zámok. Až v polovici 90. rokoch sa však začal plniť sen mnohých Hlohovčanov – mladí delikventi sa sťahovali do priľahlých budov, kde sa pôvodne nachádzali dielne. Postupne sa zrekonštruovali a postupne pojali internát, školu, klubové miestnosti, jedáleň i kuchyňu. Na spoločenskú miestnosť a práčovňu nezvýšili priestory.
„Problém je i s izolačkou,“ dopĺňa Mária Chovančíková, ktorá sa stará o hospodárske záležitosti ústavu už tridsaťdva rokov. „V zámku sme ich mali viac. V izolačnej miestnosti má chovanec pobudnúť za priestupok tri dni. Priestupkov je dosť, chlapcov takisto, izolačku máme len jednu. Previnilec často čaká na trest dlho, až sa zabudne, čo vlastne vykonal. Stáva sa, že niektorý odíde z izolačky už po dvoch dňoch, pretože tam musí ísť iný, ktorý vykonal medzitým niečo závažnejšie. Tomu prvému však ešte ostáva jeden deň, ktorý sa neodratúva.“
Až do septembra 1999 zostala v zámku jedáleň s kuchyňou. Kuchárky prvé zaregistrovali, že okrem nich sa tam nachádza aj ktosi iný. Počuli buchot, priame dôkazy nemali, pretože sa báli ísť pozrieť, no začali tušiť, že opustený objekt poskytuje útočisko niekomu inému... Lenže po čase aj kuchárky odišli. Idea, že zo zámku sa stane múzeum, vrátia sa doň všetky exponáty, azda i pozlátené vyrezávané sane Erdödyovcov, ktoré sú vystavené na hrade Červený Kameň, a možno tam bude aj sobášna sieň - to všetko sa zosypalo ako domček z karát. Pre jednu jedinú otázku: Komu patrí zámok?
Súdny spor na stole
Zriaďovateľom rozpočtovej organizácie Reedukačného domova pre mládež v Hlohovci (RDM) je štát, presnejšie Krajský úrad (KÚ) v Trnave. Ústav bol len užívateľom zámku. V septembri 1999 oznámilo vedenie RDM oficiálnym listom KÚ, že budova sa stala pre nich prebytočným majetkom. Zámok teda patrí štátu, ale... Mestský úrad v Hlohovci má k dispozícii originály prídelových listín z 27. augusta 1958, ktorými bol po vykonanom prídelovom konaní vydaný nehnuteľný majetok pre československý štát v správe Mestského národného výboru v Hlohovci. V prvej z dvoch prídelových listín sa ako parcela č. 1 uvádza kaštieľ a pozemok pod stavbou a v jej okolí s výmerou 2597 metrov štvorcových.
„Predmetnú nehnuteľnosť nie je možné zapísať na štát, pretože jediným dokladom, ktorý vyjadruje vzťah k vlastníctvu uvedenej nehnuteľnosti sú prídelové listiny,“ informuje nás prednosta MÚ v Hlohovci Jozef Kudla. „Neexistuje žiadny iný doklad, na základe ktorého by bolo možné vlastníctvo nehnuteľnosti, zapísať na štát.“ Podľa vtedajšieho občianskeho zákonníka už nebolo potrebné pre nadobudnutie vlastníctva uskutočniť zápis v pozemkovej knihe. Preto v nej nie je zápis o prevode majetku na nového vlastníka. Prídelové listiny sú jediným dokladom k zdokumentovaniu vlastníckého práva k spomínaným nehnuteľnostiam.
„Problém spočíva v tom,“ pokračuje prednosta, „že prídelové listiny sú z roku 1958. V päťdesiatych rokoch sa nerozlišoval majetok na štátny a mestský. Všetko bolo štátne, spoločné.“ A v zámku od roku 1951 sídlil RDM, ktorého zriaďovateľom je štát. Potom, čo ústav v septembri 1999 definitívne opustil priestory zámku, pokúšali sa MÚ v Hlohovci i KÚ v Trnave medzi sebou dohodnúť. K dohode však nedošlo, a tak od septembra minulého roku leží na Okresnom súde v Trnave návrh na určenie vlastníctva nehnuteľností, ktoré sú uvedené v spomínaných prídelových listinách. Návrh podalo mesto. Deň, keď okresný súd vynesie rozsudok, je v nedohľadne.
„Slovenské súdy majú málo sudcov, na mnohých prípadoch sa vystriedajú i traja sudcovia, pretože dvaja medzitým odídu do dôchodku,“ opisuje žalostnú situáciu Jozef Kudla. A zámok? Stojí. Zatiaľ. A ochotne poskytne útočisko komukoľvek. Ráčte vstúpiť.
Nevítaní nájomníci
Ďalšími nájomníkmi v zámku, ktorý je mimochodom ako kultúrna pamiatka zapísaný i v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok SR, sa stali bezdomovci a vandali. S faktom, že im nik nedal kľúče, si ťažkú hlavu nerobili. Do izieb vnikli násilím, pričom vypáčili ochranné mreže na obloku. Zo západnej strany obklopuje zámok prudký lesnatý svah, takže nik nie je spozorovaný, keď si prikladá k terase rebrík. Dômyselné! Nikto si, samozrejme, ani nenechá ujsť prehliadku pamiatky, nadôvažok, keď je zadarmo. Následky „exkurzií“? Vybúrané priečky medzi miestnosťami, pretože sa niekde nedalo prejsť cez dvere. Demontované radiátory, umývadlá, pisoáre, vodovodné batérie. Povytrhávané parkety, obloženie, holubí i potkaní trus, stropy v dvoch miestnostiach prepadnuté. Našli sme i chlieb, mlieko, orechový koláč a fľaše od nealkoholických nápojov. Nájomníci majú zjavne radšej sladké...
So stavom, ktorý nastal, bolo urýchlene treba niečo robiť a zabrániť pokračujúcej skaze.
„Nemáme dostatok policajtov. Nemôžem si dovoliť vyčleniť dvoch policajtov, ktorí by dávali na zámok pozor,“ načrtáva situáciu náčelník Mestskej polície v Hlohovci Peter Kysucký. „A je rozdiel medzi chránením a strážením. My len chránime, nadôvažok cudzí majetok, pretože zámok ešte stále nepatrí mestu.“
O toto chránenie ich požiadal KÚ v Trnave. Chránenie cudzieho majetku v praxi vyzerá tak, že raz denne vstupujú policajti do zámku a pozorne ho prehliadnu. Na oblok, kadiaľ sa do objektu vnikalo, dali ďalšie mreže. Aj tie ktosi vypáčil. Nedávno teda pribili na okno staré dvere, aj tými už niekto lomcoval. Napokon sa štát predsa len staral o svoj majetok. V rámci verejnoprospešných prác ho od augusta až do decembra 2001 chránili 24 hodín denne. Strážiť však studený, pustý zámok nebolo med lízať. I keď obyvatelia okolitých domov tvrdili, že zasa ktosi spravil z capa záhradníka. VPP sa skončili a zámok znova obhliadajú iba raz za deň. Prehliadka trvá päťnásť, tridsať minút, deň má však 24 hodín!
Aby azda nebolo tých problémov tak málo, v roku 2000 sa zrútila klenba delovej bašty valcovitého tvaru. Pôvodne sa nachádzala vpravo od hlavného vstupu, pričom je situovaná do svahu na západ. Jej horná úroveň slúži ako vyhliadková terasa. V jej strede sa vytvoril otvor, ktorý odhaľuje vnútorný priestor bašty. Otvor vznikol zrútením klenby nesúcej terasu a tým je odhalená štruktúra horného plášťa. V súčasnosti z bezpečnostných dôvodov časť s baštou provizórne zahradili drôteným pletivom. Hlboký otvor však všetkých láka. Črtá sa možnosť, že sa dokáže jedna z hlohovských legiend – tajná podzemná chodba vedúca popod Váh do leopoldovskej pevnosti. Alebo nám azda podzemie odhalí viac?
Návrat aristokratov
Počiatky stredovekého hradu, predchodcu dnešného zámku, siahajú do 11. storočia. Pôvodne bol kráľovským majetkom až ho v roku 1275 daroval Ladislav IV. prvému vlastníkovi Abovi, synovi Abovmu. Odvtedy, s malými prestávkami až do roku 1945, patril feudálnym rodom. Sídlili tu členovia rodu Ujlaky, Turzovci, Forgáčovci, krátky čas páni z Mitrovíc a napokon Erdödyovci, ktorí prestavali hrad na pohodlné panské sídlo. Mesto Hlohovec, ako jeho potenciálny vlastník, dostalo už viacero ponúk na predaj. Najvážnejším kandidátom je Aristokratické združenie Slovenska (AZS). Jeho Centrum pre obnovu historických pamiatok Slovenska vypracovalo projekt na záchranu zámku.
Združenie si tu plánuje vybudovať svoje reprezentačné a konferenčné priestory na rozličné činnosti. Mali by sa tu nájsť i miestnosti pre regionálne múzeum, galériu a knižnicu. Zámok by sa tak po prvý raz vo svojej tisícročnej histórii otvoril verejnosti. Peniaze na tento projekt by mali poskytnúť predovšetkým aristokrati zo západoeurópskych krajín, keďže medzi združeniami v Európe existuje spolupráca. Všetko je však ešte len pieseň ďalekej budúcnosti.
Jeden zo svätcov z kaplnky Hlohovského zámku má odrazenú hlavu. Akoby symbolizoval bezhlavosť či bezradnosť tohto systému. Alebo je to vari aj lepšie. Aspoň nemusí krútiť hlavu nad tým, čo sa okolo neho deje.
Slovo 10.04.2002